Je úplne jedno, ktoré noviny ste po uverejnení prieskumu o vnímaní demokracie čítali. Všade ste sa dozvedeli „apokalyptickú správu“: 25% Slovákov preferuje diktatúru ako alternatívu súčasnej demokracie. Internetom sa okamžite rozšírila panika a ako obyčajne, začali sa preteky, kto nájde marketingovo príťažlivejšieho vinníka vzniknutej situácie.
V návale emócii takmer nikto nevenoval pozornosť skutočným výsledkom prieskumu. Tie totiž ani zďaleka nepredstavujú atraktívne sústo pre bulvár. Nedajú sa o nich písať moralizujúce komentáre ani bombastické články, ktoré by zvýšili predajnosť novín. A tak sa v zmysle hesla: „keď nejde o poplašnú správu, nejde o nič“, skutočnými názormi verejnosti nikto nezaoberal. Slováci neinklinujú k diktatúre. Práve naopak - chcú, aby ich hlas bol konečne počuť a aby sa politici konečne ráčili zaoberať aj ich problémami. Sú presvedčení, že potrebujeme viac slušných ľudí v politike, nezávislé súdnictvo, prokuratúru a políciu, upevnenie demokratických inštitúcii a posilnenie priamej demokracie. Ľudia sa skrátka vyjadrili, že na demokracii musíme ešte poriadne „makať“. Demokracia nesmie byť len o slobode slova v zmysle ponadávaj každému, čo sa doňho zmestí. Kam to povedie? Dnes si ponadávame, zajtra sa pobijeme a pozajtra čo? Budeme si vykrúcať krky? Hádky, osočovania a osobné útoky nie sú demonštráciou demokratickej slobody slova, ale skôr neschopnosti politikov vecne argumentovať a hľadať kompromisné riešenia. Politici stratili vôľu riešiť problémy ľudí. Namiesto toho sa predbiehajú v osobných útokoch s cieľom zvýšiť si vlastnú popularitu. Ľudia nie sú hlúpi, chápu, že toto nie je správna cesta a prirodzene s takouto „demokraciou“ nie sú spokojní. A nikto sa nemôže čudovať, pretože to, čo kritizujú, má od demokratickej politiky veľmi ďaleko. Je to obyčajný politický marketing.
Chápem, že výzvy k občianskej angažovanosti sa môžu zdať ako prázdne slová, ale občianska angažovanosť je nevyhnutnou podmienkou fungovania demokratickej spoločnosti. Nemám na mysli organizovanie čudných protestov, či rozdávanie hanopisov a videí na toho ktorého politika. Na takéto zábavky normálny pracujúci človek nemá čas. A myslím si, že ani chuť. Fakt, že práve tento typ aktivít dostáva v médiách najviac priestoru, vzbudzuje dojem, že ide o ideál občianskej angažovanosti. Lenže tento typ aktivít väčšina ľudí vníma ako neefektívny a nikdy by sa ich nezúčastnila. Človek nemusí byť exhibicionista, ani nemusí pracovať pre „nezávislé“ mimovládky, ani nemusí mať vyštudovaný Harward a už vôbec nemusí byť mediálne známym politikom, aby sa dokázal úspešne zapojiť do občianskych aktivít. Na to stačí zdravý rozum, pevná vôľa a pocit zodpovednosti voči svojej budúcnosti, rodine, blízkym a voči spoločnosti.
Slováci nie sú extrémisti, neprahnú po diktatúre, volajú po normálnom dodržiavaní pravidiel. Zákony by mali platiť pre všetkých a politici vo verejných funkciách by mali sledovať verejný záujem. Na tom nie je nič nedemokratické, ani extrémistické, ani autoritárske. Práve naopak ide o legitímnu požiadavku, ktorá musí byť naplnená, nie zbulvarizovaná a zabudnutá.
